História a súčasnosť

História obce

1773 – STYOTICSKA, Stawniczka
1808 – Kis. Selymecszk Ssčáwnička Ssťavraička
1863 – Stjávnicska
1873, 1882, 1913 – Kisselemec*1877*
1888 – 1907 – Stiavnicska
1920 – 1949 – Štiavničká
1949 – Turčianska Štiavnická
Turčianska Štiavnička – predtým Štiavnička;
Potočná rodová dedina. Kaštieľ renes. z 2. pol. 16 stor. prvý raz sa spomína r. 1637. Koncom 18, stor. prešiel barok.-klasic. úpravou. Koncom 19. stor. ho obnovili, po požiari v druhej svetovej vojne adaptovali. Pozostáva z dvoch poschodových budov a je situovaný na kraji rozsiahleho anglického parku s cennými drevinami. Západným krídlom kaštieľa sa vchádza do obdĺžnikového nádvoria, obklopeného na sever a západ, strane novými arkádami s rovným nosníkom. Východné krídlo si zachovalo pôvodnú arkádu, podklenutou krížovou klenbou. Vnútorná dispozícia kaštieľa je pozmenená prestavbami. V miestnostiach sa iba čiastočne zachovali pôvodné krížové klenby. V anglickom parku empír, skleník zo zač. 19. stor. Časť slohového nábytku sa dostala do zbierok SNM v Martine.

 

Štiavnická. Maď. Kisselemec – Portálska obec
Bubkovský súpis listín z r. 1391 sa vôbec nezmieňuje o Štiavničke, z čoho by sa dalo predpokladať, že obec vznikla až po súpise, teda počiatkom XV. stor. Štiavnická leží pod Sklabinským hradom, a preto bolo len prirodzené, že mu bola od počiatku poddaná. Medzi osadami Sklabinského hradu je zaznačená prvý raz r. 1474. potom sa spomína pri určovaní rozhraničenia tomčianskych, martinských a štiavnických pozemkov, kde so uvádza posesnio Sczewnicze. So Sklabisnkým hradom pripadla Révayovcom r. 1527. časom sa dostali do Štiavnický Ujhelyovci Boli v službách Révayovcov a od nich získal Mikuláš Ujhelyi r. 1622 kuriu za 500 zlatých. Roku 1618 spomína sa tam kúria Siškovská, ktorá nemala veľkej ceny, lebo ju bolo možno vykúpiť za zálohu, za tri zlaté. Révayovský kaštieľ sa spomína po prvý raz r. 1637. Bol sídlom štiavnickej línie révayovskej rodiny. R. 1610 mala Štiavnická 27 domov a r. 1715 tam bolo 16 poddaných a 5 želiarskych rodín.
Reva
Z bohatej literatúry o rode je známe, že má pôvod v Sriemsku (SFRJ)  priezvisko prevzal od tunajšieho hradu REVA. Za zakladateľa rodu sa pokladá Jakub, ktorý žil okolo roku 1200. Na Slovensko prišli po Moháči a usadili sa v Turci. František I. získal roku 1527 polovicu Sklabinského hradu (okres Martin), druhú polovicu v roku 1540. Jeho potomci roku 1560 získali aj Blatnický hrad a o rok neskôr sa stali dedičnými županmi Turčianskej stolice. Sklabina a Blatnica sa stali prídomkom rodu. Súčasne vznikla aj druhá turčianska vetva Révovcov. Roku 1545 nastalo totiž rozdelenie majetkov medzi spomenutým Františkom I. a jeho bratom Štefanom. Štefan dostal celé Trebostovo a Jahodníky, diely v Bystričke, Necpaloch a Žabokrekoch. Štefan sa stal zakladateľom tzv. trebostovskej vetvy, ktorá používala prídomok z Trebostova a Blatnický. Úspešnejšie sa vyvíjala sklabinská vetva Révovcov:
Synovia Františka I, František IIV Michalf Vavrinec a Ján III boli už od roku 1556 povýšení do baronskeho stavu. Z tejto vetvy bol 17. júna 1723 Karolom VI. Peter Reva povýšený na grófa. Grófska vetva vymrela aj po praslici roku 1853, a tak sa v nasledujúcich desaťročiach stretáme iba so sklabinskými Révovcami – barónmi. Révovci tejto vetvy však opäť nastúpili na spoločenskom rebríčku Z nich Šimon a Ladislav Réva boli povýšení do grófskeho stavu 30. decembra 1916. Túto stavovskú príslušnosť členom sklabinskej vetvy žijúcim v Maďarsku potvrdilo ministerstvo vnútra ešte v roku 1935. Do roku 1945 žili členovia tohto rodu v Turč. Štiavnické a ich potomci dodnes žijú vo Varíne, alebo Žiline. Členovia trebostovskej vetvy získali baronát až roku 1635, a to Martinovi synovia Ladislav, Štefan, Ondrej,* Ján a Mikuláš. Spomedzi ich potomkov ako prvý získal grófsky titul 5. januára 1804 Mikuláš a o rok neskôr – 11. januára 1805 – František a Alojz Révovci. Zdá sa, že do konca ,storočia barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy vymrela, že rod pokračoval iba zemianskou líniou trebostovských Revovcov. Aj keď Revovci prišli na Slovensko až po Moháči ,rýchlo sa presadili vo všetkých oblastiach spoločenského života. Najvýznamnejších členov rodu zachytáva Encyklopédia Slovenska, sú to Anton Rožňavský a Framtošel, krajinský hodnostár,” Ján, cirkevný hodnostár, Ladislav,’ vojenský hodnostár, Martin
ERB
Zobrazuje zemiansky erb rodu, ktorý je bez grófskej koruny na vrchnom okraji štítu verný kópiou erbu na grófskom diplome. Zobrazuje v štíte z koruny vyrastajúceho vlka v predných končatinách s troma ružami, ktorý je aj klenotom erbu. Aj na našej pečati sú dvaja anjeli vo funkcii nosičov štítu, prebratx z grófskeho erbu» Erb neprekreslujeme, pretože jeho farebná reprodukcia je k dispozícii v prvom zväzku práce. (To boli Rodová erby na Slovensku od Jozefa Nováka).
Révayovský archívy ktorý bol umiestnený v Štiavnickom kaštieli bol na jeseň v roku 1944 prevezený sklabinskými partizánmi na vozoch do archívu štátnej banjey v B. Bystrici.
TURČIANSKA ŠTIAVNIČKA v skratke
Obec ležiaca pri vyústení Kantorskej doliny do Turčianskej kotliny, vzdialená asi 9 km na východ od Martina. Nesie stopy staroslovienskeho osídlenia. Táto pôvodne poddanská obec patrila Sklabinskému hradu. Prvá písomná zmienka je z roku 1474 – Sczewnicza, od roku 1527 patrila Révayovcom, neskôr aj rodine Ujhelyovcov. Názov obce je odvodený podľa prameňa uhličitej kyselky v chotári. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna.
počet obyvateľov:    812
rozloha:    1440 ha
1. pís. zmienka:    v roku 1474
  • Kultúrno-historické pamiatky:

Renesančný kaštieľ postavený v druhej polovici 16. storočia, upravený barokovo-klasicistický, adaptovaný po roku 1945. Ku kaštieľu patrí aj rozsiahly anglický park so zimnou záhradou, jazierkami a vzácnymi drevinami.
  • Významné osobnosti
Rodisko:
Andrej Hvizdák (1883 -1948), proletársky básnik
Ján Kostra (1910-1975), pseudonymy Ján Medník, Ján Robur, Kristián Benko, básnik, maliar, esejista, prekladateľ, autor literatúry pre deti a mládež.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť
zrekonštruovaný rodný dom Jána Kostru